Zlatica Gillová



 

Inscenácie a postavy

 

 

Jedna z prvých absolventiek herectva VŠMU patrí k tým zriedkavým hercom, ktorí po celý život zostali verní jednému divadlu. Hneď po nástupe zo školy v r. 1955 ju režiséri zahrnuli postavami mladých, roztopašných, ale i citlivých dievčat, v ktorých mohla uplatniť svoj šarm, temperament i životný optimizmus. Vzápätí rozšírila svoje charakterové majstrovstvo o dramatické postavy cieľavedomých žien, ktoré bojujú o vlastnú realizáciu, aj za cenu sebazničenia: Lorcove hrdinky Adela v Dome pani Bernardy a Nevesta v Krvavej svadbe, či Serafína vo Williamsovej Vytetovanej ruži. Sem patrí aj štátnicky koncipovaná kráľovná Alžbeta v Schillerovej tragédii Mária Stuartová. Suverénne majstrovstvo prieniku do hĺbky ženskej postavy preukázala v monodráme P. Hacksa Rozhovor v dome Steinovcov a v hre V. Petrova Divadlo, moja láska. Stvárnila vyše 150 postáv a každá z nich bola detailne prepracovaná. Získala Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo. V roku 2009 získala Cenu Čestný MOTÝĽ za celoživotný prínos pre DJGT.

Dňa 23. mája 2007 sa v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene stretli zástupcovia kultúry a umenia z celého regiónu na slávnostnom podujatí oceňovania osobností kultúry a umenia Banskobystrického samosprávneho kraja. Cenu Kvet kultúry a umenia a Pamätný list udelil predseda BBSK po prvýkrát desiatim významným osobnostiam kultúry a umenia BBSK, ktoré svojim celoživotným dielom prispeli k rozvoju kultúry a umenia v našom regióne. Ako prvá prevzala Kvet kultúry a umenia BBSK dlhoročná stálica DJGT herečka Zlatica Gillová za celoživotnú vysokú umeleckú úroveň hereckého majstrovstva. Gratulujeme!

ZLATICA GILLOVÁ pohľadom dramaturga Mikuláša Fehéra v bulletine „Celý svoj život venovali divadlu“.

Zvolenské divadlo prakticky od svojho založenia venuje systematickú pozornosť uvádzaniu nielen slovenskej klasiky, ale aj súčasným slovenským hrám. Uviedlo aj viacero hier básnika, prekladateľa, teoretika prekladu a dramatika Ľubomíra Feldeka. Tento autor, ktorý vie žoviálne i pútavo zabávať spoločnosť, v prípade ak sa reč zvrtne na DJGT, vždy ako prvé spomenie excelentný výkon Zlatky Gillovej v jeho hre Teta na zjedenie.

Zlatica sa raz vyslovila ako v mladosti rozmýšľala o tom, že pôjde študovať archeológiu. Táto záľuba veľa hovorí o nej ako o herečke. Vždy veľmi poctivo pristupovala k štúdiu postavy, oprašovala nánosy, ktoré na ňu naniesol čas, alebo predchádzajúce interpretácie, húževnato, cieľavedome a vytrvalo (celkom ako archeológ) sa ponárala do okolností, ktoré obklopovali študovanú postavu, dôkladne ju analyzovala, snažila sa rozoznať každý jej - i zdanlivo nepodstatný - detail, neuspokojovala sa povrchnosťou, ale túžila po presnej definícii všetkého, čo postavu skladá - intelekt, citový život, historické a spoločenské súvislosti. Skrátka vyhľadávala čo najviac informácií a analyzovala vzťahy, v ktorých sa postava pohybovala. Táto dôkladnosť v príprave sa prejavila v presnosti kreovania postavy. Jej hrdinky sa nepotácali v akomsi všeobecnom vákuu s akýmisi povrchnými vlastnosťami, ale boli presne artikulované vo všetkých detailoch. Preto sa ňou vytvárané postavy nepodobali jedna na druhú, ale každá mala svoju neopakovateľnú individualitu. Nebola typom ľúbivej krásavice, ale niesla v sebe zvláštnu osobnú príťažlivosť, neprehliadnuteľné čaro. Ak sa niekto s ňou raz stretol na javisku či v súkromí, nemohol na ňu zabudnúť.

Prvou ozaj veľkou dramatickou postavou bola nepoddajná Adela v hre Španiela Lorcu Dom pani Bernardy. Vo Zvolene mala svoju celoštátnu premiéru. Zlatica zahrala postavu s veľkou dramatickou silou, pritom však bez prepiateho pátosu. Vytvárala dramatický kontrast k neľudskej tvrdosti matky a nehybnej strnulosti sestier. O pár rokov sa opäť úspešne stretla s Lorcom. V dráme Krvavá svadba hrala Nevestu. Bola prudká, výbušná ale i vzrušujúco tajomná, mala vášeň i gráciu. Vydarená partnerská súhra s A. Mojžišom predznamenala budúce klenoty ich divadelnej spolupráce.

Jej herecký "záber" bol skutočne široký. Neuspokojovali ju "naivky" či bezduché krásavice. Zato často stvárňovala ženy silné, neohrozené, cieľavedomé. Ale aj zlovestné rafiky a strojkyne záludností a intríg. Na druhej strane aj ženy slabé, klátiace sa pod nepriazňou života - Serafína vo Vytetovanej ruži od T. Willamsa, neurotická Mary v čiernej dráme Cesta dlhého dňa do noci od O´ Neilla - jej prostredníctvom frapujúco rozohrala mučivú beznádej ženy strácajúcu vieru v pozitívne hodnoty života. Bol to príklad skutočne excelentného moderného herectva. Ďalej to bola infantilná Dolly v hre Lúčna harfa či láskavo bezradná Gibbsová v Našom mestečku. Úspešná bola aj ako predstaviteľka vypočítavých, skazených, vlastnú zištnosť sledujúcich žien: dekadentná meštiačka v Nočnom poplachu, koketná Ilonka v Papučovom hrdinovi, bezohľadná Klyteimnestra v Elektre (od Gyurkóa), dohadzovačka v Bankrote, panovačná matka v Rozáriu. Plasticky a pravdivo jej vychádzali ženy so silným intelektom, ako napr. pani von Steinová v Rozhovoroch s Goethem v dome Steinovcov, kde ukázala predpoklady aj na zvládnutie monodrámy, či emancipovaná herečka v Kertészových Vdovách. Blízka jej bola dramatika amerických autorov O´Neilla, T. Williamsa, T. Capoteho i T. Wildera. Vo Veselých paničkách z Windsoru ako pani Fordová si zahrala na Zámockých hrách so svojím profesorom Viliamom Záborským. Nezabudnuteľná bola ako suverénna vládkyňa, ktorá kvôli politickým cieľom prehlušuje hlas srdca i svedomia - v Schillerovej dráme Mária Stuartová stvárnila krutú kráľovnú Alžbetu.

No dobre sa jej darilo i vo veselohrách. Dokonca vydarili sa jej aj postavy zo slovenskej klasiky, najmä Anička Tesnošilová v Chalupkovom Kocúrkove a všadeprítomná dohadzovačka Dora v Ženskom zákone. Vo fraške E. Zolu Dedičia strýčka Rabourdina, upútala ako Agnes v hre Posteľ s baldachýnom o banalite manželského spolužitia,opäť v hereckom koncerte s A. Mojžišom. Ďalej zaujala jej Eržika v nevšednej Mačacej hre Orkényho - bola detsky naivná, aj všetečne hravá, no najmä vyžarovala ľudské teplo a láskavú dobrotu. Jedinečnou kreáciou aj s výrazovými prostriedkami kabaretu bola Viera vo Feldekovej Tete na zjedenie, ktorá mala úspech aj v zahraničí. V partnerstve s K. Dubovicovou vytvorili neopakovateľný duel dvoch herečiek v hre Divadlo, moja láska - o výslniach i pádoch hereckej profesie, ktorá sa stala ozdobou viacerých celoštátnych prehliadok.

Zlatica bola vydatá za svojho spolužiaka na vysokej škole Juraja Sarvaša. Majú spolu dcéru Svetlanu, ktorá po absolvovaní JAMU v Brne, okrem herectva robí aj umeleckú šéfku DJGT. Manželstvo Sarvašovcov sa rozišlo, keď Juraj po niekoľkých rokoch dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle a Zlatica zostala verná Zvolenu. Život nebol voči nej láskavý. Musela sa sama obracať, sama si vyriešiť občasné problémy na pracovisku i v domácnosti. Vedela šikovne narábať kladivom či pílkou, naučila sa pliesť slušivé svetríky, šiť i vypekať. Starala sa o chorú mamičku aj o rodičovskú záhradu v Banskej Bystrici, sadila, plela, oberala ríbezle i maliny a svojou ríbezľovicou neraz potešila kolegov. A teraz má radosť zo svojej dcéry, s ktorou sa môžu podeliť o spoločné umelecké problémy pri vytváraní nezabudnuteľných postáv.