Selecký Ján
DJGTPatrí k najstaršej generácii hercov v DJGT. Na jeho psychofyzické dispozície, príjemne zafarbený hlas a dobrú fyzickú kondíciu sa spoliehali prakticky všetci režiséri divadla a tak o jeho neobyčajnej využiteľnosti svedčí, že od svojho nástupu v roku 1974 vytvoril vyše 130 postáv najrôznejších typov a charakterov nielen v hrách domácich autorov – bačov, sedliakov, robotníkov, ale aj v klasických a súčasných hrách – dôstojníkov a farárov, gondolierov či elegánov. Hral rovnako v komédiách i tragédiách v hrách velikánov divadla. Jeho bytostný záujem o divadlo sa prejavil aj v tom, že vo väčšine hier, v ktorých účinkoval, zároveň robil aj asistenta réžie. Táto úzka spolupráca s režisérmi ho nakoniec priviedla aj k samostatnej réžii. Spolupracoval so súbormi v Detve, Novej Bani, Dúbravách, Sebechleboch, a v iných ochotníckych divadlách. Je nositeľom Ceny mesta Zvolen. Radosť rozdáva každoročne i deťom, ktoré navštívi v podobe Deda Mráza.
Od sezóny 2011/2012 nastúpil na dôchodok a v umeleckom súbore DJGT pôsobí ako hosť. V roku 2011 si prevzal Cenu Čestný MOTÝĽ za celoživotný prínos pre zvolenské divadlo.
Moja cesta k herectvu
(herci DJGT píšu o svojej ceste k herectvu / J. Selecký, Informatórium december 2006)
Narodil som sa 23.5.1949 v Bratislave. Je zvláštnosťou, že ten istý dátum mal aj kolega z národného divadla Vladko Durdík. Vždy som rád chodil do divadla, ale nadovšetko ma zaujala inscenácia hry I. Bukovčana Kým kohút nezaspieva. Bol to herecký koncert A. Mojžiša, ale vlastne všetkých účinkujúcich – zakladateľskej generácie divadla. Vtedy som si dušu upísal divadlu. A tak zanedlho po skončení Lesníckej školy som nastúpil na herecké konzervatórium v Bratislave. V roku 1974 mi dramaturg zvolenského divadla J. Tréger ponúkol angažmán. A tak som zakotvil vo Zvolene.
Hneď prvá úloha v Radúzovi a Mahuliene bola zvláštna tým, že sa ňou začínal I. ročník Zámockých hier zvolenských a potom sa to už valilo. Dodnes tých postáv bolo 120. Popritom som rád robil aj funkciu asistenta réžie. Od toho bol len krok k réžiám. Režíroval som v Dúbravách, v Železnej Breznici, v Babinej, v Novej Bani… Najbližší vzťah som mal k súboru v Detve, s ktorým som pracoval desať rokov.
Mikuláša som začal robiť od roku 1976. Každý herec zvykol niečo robiť, ja som mal rád deti, tak som si vybral Mikuláša. Robieval som aj štyridsať Mikulášov za mesiac a aby som to stíhal, vozili ma na autách, za súdruhov ma čakávali 613-ky, raz ma viezli dokonca poprašovacím lietadlom! Mikuláša som robil aj v Tatrách; bol som nie okresný, ale krajský Mikuláš…
Keď som raz robil Mikuláša v Lieskovci, odohral som svoj program a chcel som si sadnúť k stromčeku, aby som si pozrel program, ktorý pre mňa pripravili deti. Deťom som povedal: „No, už som starý, veľmi starý, sadnem si teraz a budem vás počúvať.“ A jedno dievčatko vybehlo a začalo nado mnou plakať, ako ľutuje, že už idem umrieť… Nakoniec sa ukázalo, že jej nedávno umrela starká a rodičia jej povedali, že kto je starý, čoskoro umrie.
Ako Mikuláš sa o deťoch všeličo dozviem. Zvyknem ich pochváliť, že vedia pekne báseň, že majú pekné šatočky, topánočky či mašličky a že vidno, že sa o nich mamička a otecko dobre starajú. Stane sa však aj, že dieťa povie „Ja mamičku nemám.“ alebo „Ja otecka nemám, nežije s nami.“ Vtedy mi je smutno aj za tie deti a myslím si, že mladí ľudia majú vydržať spolu aj keď majú problémy a majú si jeden druhého vážiť práve kvôli deťom.
.
| Inscenácie |
Postavy |
| TICHÁ NOC, TMAVÁ NOC | ANTON ŠALÁT (farár) |
| S LÁSKOU SA NEZAHRÁVA | MUŽ |
| ČERTICE | SÚDNY KOMISÁR |
| ŠKOLA ZÁKLAD ŽIVOTA | INŠPEKTOR |
| POLEPETKO | KRÁĽ |
